Som neskutočne vďačná, za obyčajnosť. Za to, že príjemne svieti slnko a hreje ma na chrbát, že som natoľko zdravá, že sa môžem v podrepe prplať v hline, že mi zelenina pekne rastie, a v prednej záhradke kvitnú kvety. Že ich farby a tvary nasýtia nielen často takmer neviditeľný hmyz, ale potešia aj okoloidúcich. Že sa do ich chladných tieňov môžu natiahnuť mačky. To všetko je akoby zadarmo. Možno preto to nepokladáme za vzácne, alebo dôležité. A pritom: Ľudské šťastie sa skladá z toľkých čiastočiek, že stále niektorá chýba. (Jacques-Bénigne Bossuet) Presne! Stále nám niečo chýba… stále po niečom túžime, za niečim sa ženieme… stále máme málo, sme nespokojní. Áno, je potrebné mať sny, túžby, ciele. Tie sú naším hnacím motorom. Avšak koľkokrát sa poďakujeme za úplne obyčajný, pokojný deň, ktorý nás ničím nezaujme, nič extra sa neudialo, je to „len“ deň. No práve z takých obyčajných, ničím neohurujúch dní je najviac tvorený náš život. Tých dychberúcich dní s červeným kobercom a ohňostrojom je oveľa menej. Že načo byť vďačný za obyčajnosť? Možno preto, že práve počas týchto pokojných dní kedy nič nemusíme, kedy máme viac času na “ničnerobenie”, alebo na to, čo sami chceme, je čas na to, aby si naša myseľ a dušička oddýchli. Aby mali obe čas na vypnutie, regeneráciu, vnímanie toho, čo je okolo nás. Lebo na to akosi zabúdame. Alebo skôr pod náporom každodenných povinností nevnímame čo sa okolo nás deje. Preto je dobré počas dňa kedykoľvek sa dá, vypnúť hlavu a len byť. Zmeniť vnímanie. Vedieť si pokojne vychutnať rannú kávu, alebo obed s priateľmi. Ale oveľa lepšia je samota, či čas strávený s niekym, kedy nemusíte prehovoriť ani slovo a je Vám dobre. Kedy máte čas na vnímanie… Vnímanie toho, či – alebo skôr ako prší… ako intenzívne, alebo ako jemne. Vnímanie toho, aký je príjemný vzduch po daždi. Či aké je úžasné, keď svieti slniečko a Vy ste natiahnutí na nafukovačke, necháte sa pohupovať vodou, alebo Vám ruky a nohy príjemne chladí voda. Pozeráte na oblaky a sledujete ako sa formujú do rôznych tvarov. Vnímate aký je krásny zimný večer, keď vŕzgavo kráčate snehom, vo svite pouličných lámp padajú vločky a všade je ticho, mrazivo… Viete si to všetko užiť vedome? Viete v tom všetkom byť naplno tak, že vo svojom vnútri cítite ako je Vám neskutočne dobre? Viete byť vďačnými za takéto obyčajne neobyčajné chvíle? Neviem či je to tým že starnem, alebo ma chytá sentiment Ale za seba môžem napísať, že to všetko o čom píšem mi dáva obrovské vnútorné naplnenie. Za všetko cítim neskutočnú vďačnosť. Vďačnosť za to, že môžem byť súčasťou toho všetkého, čo je zadarmo a je obyčajné. To všetko má pre mňa nádych neobyčajnosti, vnútorného „rozliatia sa“ do priestoru, kedy vnímam, že som súčasťou sveta a prírody v ktorej žijem. V každom čase, dni a chvíli sa dá nájsť neobyčajnosť. Len je potrebné správne „pozerať“. Využite každý obyčajný deň a zmeňte si ho na krásne neobyčaný. Myslite na to, že náš čas na zemi je obmedzený. Nebudeme tu večne. Že je dôležité akú kvalitu dáme obyčajným dňom. Akú hodnotu dáme tomu, čo sa nám deje. Koľko energie dáme na tvorenie a na radosť. Koľko radosti vieme zdieľať, o akú krásu sa vieme s inými podeliť.

Autor : Mária Bulkova Nad oblakmi mysle II

www.eldhwen.sk